Peruánsky paso

Peruánsky paso je jazdecký kôň, ktorý sa v Peru formoval po stáročia. Preslávil sa plynulým, rovnomerne rytmickým štvortaktným chodom, ktorý má od narodenia a ktorý sa netrénuje. Jazdci oceňujú, že v sedle vydržia dlhé hodiny bez trhavého pohybu, aký pozná klusák.

Plemeno spája dve vlastnosti, ktoré sa spolu bežne nevidia. Pod sedlom je temperamentné a energické, s chuťou ísť dopredu, ktorú peruánski chovatelia nazývajú brio, no pri manipulácii na zemi je pokojné a dobromyseľné. Kvalitne vyšľachtený peruánsky paso nesie hlavu a krk vzpriamene a hrdo.

Najtypickejším pohybom plemena je termino, vytáčavý pohyb predných nôh smerom von, ktorý vychádza z pleca. Termino sa u iných plemien nevyskytuje a predným nohám dodáva dojem plávania, zatiaľ čo zadné nohy zostávajú nízko pri zemi a poháňajú kroky vpred.

Komu sa hodí

Peruánsky paso osloví jazdcov, ktorí hľadajú pohodlie na dlhých trasách, teda milovníkov vyjazdiek a ľudí, čo trávia v sedle veľa hodín. Jeho vyrovnaná povaha uľahčuje jazdu aj fyzicky slabším jazdcom, hoci temperament plemena si žiada istú ruku. Plemeno sa okrem toho predvádza pod sedlom a využíva sa pri sprievodoch a verejných podujatiach.

Plemeno siaha ku koňom, ktorých do Južnej Ameriky priviezli španielski osadníci v šestnástom storočí. Španielski dobyvatelia prichádzali do Peru od roku 1532 a medzi dovezenými koňmi bol aj španielsky jenet, iberský typ známy plynulými bočnými chodmi, spolu s barbarskými a andalúzskymi koňmi.

Peru nemalo takú hustú sieť ciest ako Európa a rozľahlé haciendy sa rozprestierali naprieč pobrežnými dolinami, púšťou a horským terénom. Majitelia potrebovali kone, ktoré ich vedeli pohodlne prevážať na dlhé vzdialenosti stálym tempom. Chovatelia generáciu za generáciou vyberali zvieratá s plynulým štvortaktným chodom, vytrvalosťou a ochotnou povahou.

Väčšinu svojho vývoja prešlo plemeno v pomernej izolácii na peruánskych haciendách. Bez väčšieho kríženia s inými plemenami sa chod ustálil a spoľahlivo sa dedil na potomstvo. Práve táto dlhá, uzavretá selekcia je dôvodom, prečo sa chod prirodzene objavuje takmer u každého čistokrvného peruánskeho pasa.

V dvadsiatom storočí sa kôň rozšíril aj mimo Peru a chovatelia v Severnej Amerike a inde založili plemenné knihy na evidenciu línií. Peruánsky paso je uznávaný ako národný symbol Peru. Netreba si ho zamieňať s paso fino, samostatným chodovým plemenom, ktoré vzniklo v iných častiach Latinskej Ameriky.

Peruánsky paso je stredne veľký, vyvážene stavaný kôň, ktorého telo slúži vytrvalosti, nie výške. Má hlboký hrudník, silné šikmé plecia a zaoblené svalstvo, ktoré podopiera jeho vytrvalý chod. Krk je pomerne mohutný a nesený v oblúku, hlava stredne veľká, s výrazom, ktorý chovatelia opisujú ako bdelý a hrdý.

Hriva a chvost sú jemné a husté, chvost je nasadený nízko a nesený blízko tela. Pohyb zadných nôh je nízky a razantný, kým predné nohy predvádzajú vytáčavý pohyb termino, ktorý plemeno charakterizuje.

Srsť a farby

Peruánsky paso sa vyskytuje v širokej škále jednofarebných odtieňov a v niektorých zriedených a grošovaných variantoch. Bežný je hnedák a gaštanový odtieň, objavuje sa aj vranník, tmavohnedý, sivák, palomino a buckskin. Biele znaky na hlave a nohách sú prípustné. Samotná srsť je krátka a jemná, zatiaľ čo hriva, ofina a chvost rastú dlhé a hodvábne.

Peruánsky paso je známy kombináciou brio a miernosti. Brio je výraz, ktorým chovatelia označujú koňovu chuť ísť dopredu, odvahu a ochotu neustávať. Pod sedlom je kôň temperamentný a pohotový, s jasnou túžbou pohybovať sa vpred.

Na zemi a medzi ľuďmi je ten istý kôň zvyčajne pokojný a dobromyseľný. Plemeno si vytvára silné puto s opatrovateľom, býva ovládateľné a ochotné vyhovieť, a preto je každodenná manipulácia jednoduchá. S ostatnými koňmi je spravidla spoločenské a v stáde sa udomácňuje bez problémov.

Voči cudzím ľuďom pôsobí sebavedomý peruánsky paso skôr bdelo než nervózne. Jeho dôstojné držanie tela patrí k jeho povahe rovnako ako k stavbe tela. Plemenu vyhovuje majiteľ, ktorý dokáže jeho energiu usmerniť dôsledným a férovým prístupom.

Úprava srsti

• Telo kefujte niekoľkokrát týždenne, aby bola srsť čistá a koža zdravá.
• Dlhú hrivu a chvost pravidelne prečesávajte a uzly rozčesávajte opatrne, aby sa vlas nelámal.
• Kopytá čistite denne a kontrolujte kamienky, napchaté nečistoty a príznaky hnitia strelky.
• Podľa potreby koňa okúpte a nohy dôkladne vysušte, aby nevznikli kožné problémy.
• Počas úpravy kontrolujte oči, nozdry a kožu, či sa neobjavujú prvé príznaky problémov.

Pohyb

• Zabezpečte pravidelnú prácu pod sedlom alebo na ruke, aby bol kôň fit a chod čistý.
• Denný výbeh na pastve alebo v ohrade prospieva telu aj mysli.
• Striedajte vyjazdky v teréne s prácou v jazdiarni, aby sa kôň nenudil.
• Kondíciu budujte postupne pred dlhšími vyjazdkami.

Prostredie

Peruánskemu pasovi vyhovuje prístup na pastvu a prístrešok alebo stajňa, kde sa schová pred horúčavou, vetrom a dažďom. Prispôsobí sa rôznemu podnebiu, pokiaľ má vhodný úkryt a stálu starostlivosť. Spoločnosť ďalších koní pomáha tomuto spoločenskému plemenu udržať pokoj.

Základom stravy peruánskeho pasa je objemové krmivo. Kvalitné trávové seno alebo pastva by mali tvoriť väčšinu dennej dávky, približne 1,5 až 2 percentá telesnej hmotnosti v objemovom krmive denne. Mnohé z týchto koní hospodária s energiou úsporne, preto sa jadrové krmivo pridáva iba vtedy, keď si to práca vyžaduje.

Čerstvá, čistá voda musí byť dostupná neustále, rovnako ako zdroj soli alebo minerálov. Kŕmte v pravidelných časoch a väčšie dávky rozdeľte na menšie porcie, aby sa podporilo trávenie.

Pochúťky a doplnky

Malé množstvo mrkvy alebo jablka je vhodnou pochúťkou. Vyvážený vitamínovo-minerálny doplnok môže pomôcť, keď samotné objemové krmivo nepokrýva potreby koňa, a veterinár poradí s doplnkami pre staršie alebo pracovne vyťaženejšie kone. Akúkoľvek zmenu krmiva zavádzajte postupne, počas týždňa a viac.

Peruánsky paso je odolné plemeno so životom bohatým na prácu. Mnohé jedince zostávajú zdravé a aktívne aj po dvadsiatke a pri dobrej starostlivosti je bežná dĺžka života 25 až 30 rokov. Plemeno nemá jedinú typickú genetickú chorobu, zdieľa však bežné zdravotné riziká, s ktorými sa stretávajú kone všeobecne.

Pravidelná veterinárna starostlivosť, pozornosť venovaná strave a dobrá starostlivosť o kopytá sú hlavnými faktormi, ktoré udržia tieto kone zdravé počas dlhého života.

Preventívna starostlivosť

• Naplánujte ročné alebo polročné veterinárne prehliadky a základné očkovania.
• Odčervujte podľa programu nastaveného veterinárom a na základe rozboru trusu.
• Zuby nechajte skontrolovať a obrúsiť aspoň raz ročne.
• Kopytá orezávajte každých šesť až osem týždňov.
• Sledujte telesnú kondíciu, aby ste predišli obezite aj podvýžive.

Peruánsky paso je inteligentný, ochotný a rýchlo si vytvára puto s trénerom, preto dobre reaguje na trpezlivé zaobchádzanie. Keďže má štvortaktný chod vrodený, výcvik chod nevytvára, iba zdokonaľuje rovnováhu, rytmus a zberanosť. Koňovo brio mu dáva chuť ísť dopredu, takže väčšina práce spočíva v usmerňovaní tejto energie a v budovaní jemných a spoľahlivých reakcií.

Práca zo zeme buduje dôveru a rešpekt pred jazdou aj popri nej. Plemeno zle znáša tvrdé a násilné metódy, oveľa lepšie reaguje na jasné, férové a opakovateľné signály.

Základy

1. Začnite s manipuláciou a prácou zo zeme, naučte koňa viesť sa, stáť pokojne a ustupovať tlaku.
2. Zvyknite koňa na výstroj a v krátkych sedeniach ho naučte pokojne prijímať váhu jazdca.
3. Pri kroku zaveďte reakcie na pohyb vpred, zastavenie a zatáčanie, až potom pridajte chod.
4. Prirodzený chod rozvíjajte pri jemnom kontakte a stálom rytme.
5. S rastúcou istotou koňa pridávajte prechody, bočné cviky a skúsenosti z terénu.

Kone peruánskeho pasa dosahujú telesnú dospelosť približne vo veku štyri až päť rokov, hoci pod sedlo sa začínajú zaraďovať až vtedy, keď sú dosť vyspelé na túto prácu. Kobyly sa spravidla pripúšťajú, až keď sú dobre vyrastené, a chovatelia vyberajú jedince so správnou stavbou tela, čistým prirodzeným chodom a dobrou povahou.

Gravidita trvá zhruba 11 mesiacov a kobyla takmer vždy nosí len jedno žriebä. Dvojčatá sú u koní zriedkavé a väčšinou nežiaduce, pretože so sebou nesú vysoké riziko pre kobylu aj žriebätá. Novonarodené žriebä sa postaví na nohy a začne sať už v prvých hodinách života.

Charakteristickým znakom plemena je, že chod sa dedí spoľahlivo. Keďže sa táto vlastnosť ustálila počas storočí uzavretého chovu, čistokrvné žriebätá spoľahlivo predvádzajú plynulý štvortaktný chod už od mladého veku. Mladé kone sa odstavujú, od útleho veku sa s nimi pracuje na budovaní dôvery a postupne sa pripravujú na prácu pod sedlom, ako dozrievajú.