Rímska hus

Rímska hus je stredne veľká biela domáca hus s koreňmi v Taliansku. Patrí k starším európskym plemenám husí a je najznámejšia vďaka príbehu husí, ktoré vyhlásili poplach počas nočného útoku na staroveký Rím. Bez ohľadu na to, či je tá konkrétna udalosť plne historická, plemeno si zachovalo povesť vtákov, ktorí si všimnú zmenu a reagujú na ňu.

Stavbou tela je rímska hus kompaktná a zaoblená, nie vysoká. Dospelé jedince zvyčajne vážia v rozmedzí 4,5 až 5,5 kg, takže sú ľahšie ovládateľné ako veľké úžitkové husi. Perie je biele, zobák a nohy sú oranžové až ružovkasté a oči modré. Niektoré línie majú na hlave malý chochol alebo strapec, iné majú hlavu hladkú.

Povaha je pokojná a dobrosrdečná voči osobám, ktoré s vtákmi pravidelne zaobchádzajú, a zároveň výrazne bdelá. Husi volajú pri neznámych zvukoch a pohyboch, preto sú na malých hospodárstvách užitočné ako nenáročné poplašné zariadenie a zároveň zostávajú zvládnuteľné v domácom chove.

Komu sa hodí

Rímska hus sa hodí chovateľom, ktorí chcú kompaktnú, zvládnuteľnú hus s prirodzeným strážnym inštinktom. Menšia veľkosť uľahčuje zdvíhanie, vedenie a ubytovanie v porovnaní s ťažkými plemenami a pokojná povaha pomáha, keď sú vtáky od útleho veku zvyknuté na kontakt s ľuďmi. Hodí sa ľuďom so zabezpečenou záhradou alebo pastvinou, celoročným prístupom k čistej vode a toleranciou k hlasným poplachom. Menej vhodná je pre domácnosti s veľmi blízkymi susedmi, ktorí hluk neakceptujú, alebo pre chovateľov, ktorí chcú jediného vtáka, keďže husiam sa darí lepšie v pároch alebo malých skupinách.

Rímska hus nesie meno po Ríme a strednom Taliansku, kde sú biele husi chované od staroveku. Husi plnili náboženské a praktické úlohy v rímskom svete, chované pre mäso, tuk a perie a držané pri chrámoch i v domácnostiach.

Plemeno je späté s dobre známou klasickou správou, v ktorej husi zasvätené bohyni Juno vyvolali hlučný poplach pri nočnom útoku na Kapitolský vrch a upozornili obrancov. Rímski spisovatelia epizódu zaznamenali a tá sa stala trvalým obrazom spojeným s týmto plemenem. Príbeh vysvetľuje, prečo je hus oddávna opisovaná ako bdelý strážca, hoci moderné plemeno nemožno v nepretržitej línii vysledovať k tým konkrétnym vtákom.

V priebehu nasledujúcich storočí boli talianske biele husi chované a selektované ako kompaktný stolový a hospodársky vták. Typ bol nakoniec zjednotený a štandardizovaný pod rímskym názvom, pričom chochlatá a hladkohlavá forma boli uznané v rôznych regiónoch a štandardoch.

Plemeno sa v priebehu dvadsiateho storočia rozšírilo z Talianska do širšieho európskeho a severoamerického chovu hydiny, kde ho teraz chovajú prevažne malí hospodári a výstavní chovatelia, nie ako veľké komerčné vtáky.

Rímska hus má krátke, hlboké, dobre zaoblené telo nesené na krátkych nohách, čo jej dáva prizemný, nízky obrys skôr ako vzpriamený postoj väčších husí. Krk je pomerne krátky a hlava je úhľadná. Existujú dve formy: hladkohlavá a chochlatá, ktorá nesie malý strapec peria na temene.

Perie a farba

Operenenie je na celom tele biele v štandardnej forme. Čisto biele perie a oranžový až ružovkastý zobák a labky sú body najčastejšie posudzované na výstavách, pričom akýkoľvek žltý alebo nevýrazný odtieň je u výstavných vtákov nežiaduci. Húsatá sa liahnu so sivým alebo žltým páperím a preperajú sa na dospelé biele perie v priebehu prvých týždňov. U chochlatej formy sedí chochol ako zaoblený strapec na temene hlavy a mal by byť rovnomerný a stredový. Oči sú modré, čo pomáha odlíšiť toto plemeno od iných bielych husí.

Rímska hus má vyrovnanú, dobrosrdečnú povahu, ak je chovaná s pravidelným jemným zaobchádzaním. Vtáky zvyknuté na ľudí sú zvyčajne pokojné a ľahšie vediteľné ako mnohé väčšie husi. Charakteristickým rysom je pohotovosť: plemeno pozorne sleduje svoje okolie a hlasne volá na cudzincov, psov, vozidlá alebo náhle zvuky, čo je správanie, na ktorom stojí jeho povesť strážnej husi.

S členmi rodiny sa vtáky sžijú a môžu byť dosť krotkí. Voči cudzím sú ostražití a hluční, a húser chrániaci hniezdo alebo húsatá môže byť v období hniezdenia razantný. Ostatnú hydinu tolerujú pomerne dobre pri dostatku priestoru, hoci husi pri kŕmení dominujú menším vtákom. V páre alebo malej skupine sú pokojnejšie ako osamelý vták, keďže husi sú silne spoločenské a izoláciu znášajú zle.

Rímska hus je odolný vták, ktorý dobre znáša chladné a mokré počasie po operenení. Väčšina každodennej starostlivosti sa týka čistej vody, priestoru na spásanie a ochrany pred predátormi, nie intenzívneho ošetrovania.

Ošetrovanie

• Husi si udržiavajú perie v poriadku preberaním, takže pravidelné kefovanie nie je potrebné.
• Zabezpečte vodu dostatočne hlbokú na ponorenie celej hlavy, čím zostanú oči, nozdrvy a zobák čisté.
• Pri zaobchádzaní kontrolujte labky a nohy, či nemajú rezy, opuchy alebo hrbolovitý zápal.
• Zastríhajte drápy a skontrolujte zobák len pri zistení prerastania alebo poškodenia.
• Očakávajte silné ročné línanie; uvoľnené perie je normálne a vymizne v priebehu niekoľkých týždňov.

Pohyb

• Umožnite denný prístup na pastvinu; prechádzka a hľadanie potravy pokryjú väčšinu pohybovej aktivity, ktorú tieto husi potrebujú.
• Zabezpečte priestor na kúpanie a čľapkanie, ktorý vtáky využívajú na pohyb aj starostlivosť o perie.
• Vyhýbajte sa dlhodobému zatváraniu dospelých jedincov do malého holého výbehu, pretože to vedie k nude a nečistým podmienkam.

Prostredie

Rímskym husiam sa najlepšie darí na travnatom výbehu alebo pastvine, so zdrojom čistej vody na kúpanie a suchým, bezprievanovým úkrytom na noc a za zlého počasia. Oplotenie by malo byť zabezpečené proti líškam a psom a nočná kurína by sa mala plne zatvárať, keďže husi sú po zotmení najzraniteľnejšie. Tieň v lete a suchá podstielka v zime udržia vtáky v dobrej kondícii.

Rímska hus je prirodzený pastierec a veľkú časť stravy získava z trávy a iného krmu, ak má prístup na dobrú pastvinu. Krm sa dopĺňa formulovaným krmivom na vyrovnanie stravy, najmä v zime alebo na holom teréne. Húsatá potrebujú štartér s vyšším obsahom bielkovín a hladina bielkovín sa znižuje s ich rastom, aby sa predišlo problémom s nohami pri príliš rýchlom prírastku. K dispozícii musia byť nerozpustné kamienky, aby vtáky mohli drviť potravu.

Pochúťky a doplnky

Listová zelenina, šalát, nakrájaná zelenina a čerstvé výstrižky trávy (nikdy fermentované) sú bezpečné pochúťky v primeranom množstve. Pochúťky udržujte ako malú časť stravy, aby vtáky naďalej jedli vyvážené krmivo a pásli sa. Nerozpustné kamienky majte vždy k dispozícii a ponúknite drvené ustricové škrupiny alebo podobný zdroj vápnika znáškam. Čistá voda musí byť dostupná nepretržite, keďže husi nemôžu dobre prehĺtať suché krmivo bez nej.

Rímska hus je odolné plemeno s malým počtom dedičných zdravotných problémov a dobre chované vtáky sa bežne dožívajú 10 až 15 rokov. Väčšina problémov zaznamenaných v praxi pochádza z manažmentu: mokrá špinavá zem, znečistená voda, zlá strava alebo stres z predátorov, nie z plemena samotného. Správne hospodárenie predchádza väčšine problémov.

Preventívna starostlivosť

• Zabezpečte čistú, často menenú vodu na kúpanie a pitie.
• Udržujte podstielku a krmivo suché, aby sa predišlo plesniam a dýchacím chorobám.
• Striedajte alebo odpočívajte pastvinu na zníženie parazitárnej záťaže.
• Kŕmte vekovo primeranou stravou so správnym obsahom bielkovín pre húsatá.
• Pravidelne pri zaobchádzaní kontrolujte labky, nohy a hmotnosť.
• Udržujte zabezpečené ubytovanie na zníženie stresu z predátorov a zranení.

Rímska hus je chovaná vonku s prístupom k pastve a vode, nie intenzívne. Základné potreby sú oplotená travnatá plocha na pastvu, voda dostatočne hlboká na kúpanie a ponorenie hlavy a uzavretý prístrešok, ktorý udržuje vtáky suché a v bezpečí v noci. Kompaktné plemeno potrebuje menej miesta v búde ako ťažké husi, stále však vyžaduje priestor na pohyb a hľadanie potravy.

Kontrolný zoznam pre nastavenie

• Nočná búda chránená pred predátormi, plne sa zatvárateľná po zotmení.
• Suchá podstielka a dobrá ventilácia bez prievanu.
• Čistá voda na kúpanie a oddelený zdroj pitnej vody.
• Tieň v lete a ochrana pred vetrom a dažďom.
• Pastvina, ktorú možno odpočiť alebo striedať.
• Nerozpustné kamienky dostupné vo výbehu.

Vajcia rímskej husi možno liahnuť prirodzene pod kvočnou samicou alebo umelo v inkubátore. Husacie vajcia sú veľké a majú hrubú škrupinu aj blanku, preto potrebujú vyššiu vlhkosť a pravidelné chladenie a rosenie v porovnaní so slepačími vajciami. Inkubácia trvá dlhšie ako u kurčiat, zvyčajne asi 28 až 34 dní v závislosti od podmienok a jednotlivých vajec.

Postup liahnucia

1. Vložte čisté, čerstvé vajcia a pred plnením priveďte inkubátor na stabilnú teplotu.
2. Otáčajte vajciami niekoľkokrát denne a udržiavajte vlhkosť v rozmedzí.
3. Od druhého týždňa raz denne vajcia schlaďte a ľahko rosotte, aby to napodobovalo husu opúšťajúcu hniezdo.
4. Asi v prvom a druhom týždni vajcia preskúmajte a odstráňte číre alebo mŕtve vajcia.
5. Niekoľko dní pred očakávaným dátumom liahnucia prestaňte otáčať a zvýšte vlhkosť pre liahnucie.
6. Nechajte húsatá oschnúť a oprepíriť sa v inkubátore, kým ich presuniete do teplého broodera.