Núbijská koza

Núbijská koza, nazývaná aj anglo-núbijská, je veľké mliekové plemeno vyšľachtené v Anglicku koncom 19. storočia. Patrí medzi najrozšírenejšie mliekové plemená na svete a chovatelia si ju cenia pre mlieko s vyšším obsahom tuku, než majú väčšina ostatných mliekových kôz. Plemeno ľahko spoznáte podľa dlhých, previsnutých uší siahajúcich hlboko pod čeľusť a podľa výrazne vypuklého profilu tváre, ktorý sa označuje ako rímsky nos.

Núbijské kozy sú priateľské a vyhľadávajú spoločnosť človeka. Chodia za ošetrovateľom po výbehu a reagujú na pozornosť. Plemeno je tiež známe svojou hlasitosťou: jednotlivé kozy hlasno mečia, keď sú hladné, oddelené od stáda alebo si jednoducho žiadajú kontakt. Preto sú zábavné na chov, no majitelia s blízkymi susedmi by mali túto vlastnosť dopredu zvážiť.

Núbijská koza je duálne úžitkové plemeno: dáva stredné množstvo mlieka s vysokým obsahom tuku, ktoré sa hodí na výrobu syra a mydla, ale aj na priamu spotrebu. Kozy dorastajú do slušnej výšky, capy sú výrazne väčšie. Plemeno dobre znáša teplé podnebie, čo súvisí s jeho čiastočne tropickým pôvodom.

Komu sa núbijská koza hodí

Núbijská koza sa hodí chovateľom, ktorí chcú produktívnu mliekovú kozu so spoločenskou povahou a neprekáža im hlasitejšie zviera. Mlieko s vysokým obsahom tuku ocenia domáci výrobcovia syra a mydla. Plemeno dobre znáša horúčavy, preto je praktickou voľbou v teplejších oblastiach. Chovatelia v zástavbe by si sklon k hlasitosti mali premyslieť ešte pred kúpou.

Plemeno vzniklo v Anglicku počas 19. storočia. Britskí chovatelia krížili miestne kozy s dovezenými capmi, ktoré do krajiny prichádzali cez prístavy v rámci obchodu so severnou Afrikou, Blízkym východom a Indiou. Tieto dovezené zvieratá priniesli previsnuté uši a vypuklý nos, ktoré plemeno nesie dodnes.

Názov odráža tento zmiešaný pôvod. Slovo núbijská odkazuje na oblasť na severovýchode Afriky, hoci plemeno v dnešnej podobe zostavili a ustálili v Británii, nie v jedinej krajine pôvodu. Aby sa britská zmes odlíšila od pôvodných dovezených zvierat, oficiálny názov plemena je anglo-núbijská koza.

Ustálený typ plemena vznikol v Anglicku začiatkom 20. storočia, keď chovatelia stanovili vzhľad s dlhými ušami a rímskym nosom aj mliekové zameranie, ktoré dodnes tvoria štandard. Z Británie sa plemeno rozšírilo do ďalších krajín, kde chovatelia ocenili kvalitu mlieka aj odolnosť voči horúčave.

V Severnej Amerike sa plemeno stalo jedným z najobľúbenejších mliekových plemien kôz, registrovaným pri hlavných chovateľských zväzoch a chovaným na malých farmách aj vo väčších mliečnych prevádzkach. Spojenie mlieka s vysokým obsahom tuku, veľkého rámca a prispôsobivej konštitúcie mu umožnilo uchytiť sa v mnohých podnebiach.

Núbijská koza má veľký, vzpriamený rám s dlhým telom a jemnou kostrou vzhľadom na svoju veľkosť. Dva určujúce znaky sú uši a tvár. Uši sú dlhé a široké, priliehajú k hlave a siahajú pod úroveň papule. Profil tváre je výrazne vypuklý, čo plemenu dáva typický rímsky nos. Obe pohlavia môžu mať rohy alebo sa rodia bezrohé, a mnohé hospodárske zvieratá sa ako kozliatka odrohujú.

Srsť a farby

Srsť je krátka a prilieha k telu, čo zodpovedá znášanlivosti plemena voči teplému počasiu. Štandard farbu neobmedzuje, takže núbijské kozy sa vyskytujú v mnohých odtieňoch a vzoroch. Časté sú jednofarebná čierna, červená a plavá, rovnako ako strakaté a rôzne kombinácie, napríklad čierno-plavá. Koža a krátka srsť si vyžadujú málo starostlivosti, dlhé uši je však potrebné pravidelne kontrolovať kvôli čistote a parazitom.

Núbijské kozy sú spoločenské a vytvárajú si silné puto s ľuďmi, ktorí sa o ne starajú. Sú od prírody zvedavé, skúmajú nové predmety a často sa dožadujú pozornosti ošetrovateľov. V stáde sú väčšinou pokojné a vychádzajú s ostatnými kozami, a keď vyrastajú spolu s iným hospodárskym zvieraťom, napríklad ovcou alebo hydinou, zvyčajne ho prijmú.

S členmi rodiny je plemeno mierne a znášanlivé, preto sa často odporúča pre malochovy a detské projekty pod dohľadom. K cudzím ľuďom sú núbijské kozy skôr zvedavé než plaché, hoci im pomáha čas na zoznámenie. Ako stádové zvieratá potrebujú aspoň jedného ďalšieho druha, inak môžu byť v samote nervózne a hlučné.

Vlastnosť, ktorú mnohí majitelia spájajú práve s týmto plemenom, je hlas. Núbijské kozy hlasno a vytrvalo mečia. Ozývajú sa, keď sú hladné, v ruji, oddelené od stáda alebo jednoducho hľadajú kontakt. Záujemcovia o chov v obytných zónach by s touto vlastnosťou mali počítať ešte pred kúpou.

Krátka srsť znamená nízke nároky na úpravu, plemeno však stále potrebuje pravidelnú zdravotnú starostlivosť, najmä orezávanie kopýt a kontrolu uší. Rovnako ako všetky kozy sú núbijské kozy spoločenské a potrebujú spoločnosť, priestor na pohyb a ochranu pred počasím a predátormi.

Úprava srsti

• Občas vykefujte, aby ste odstránili uvoľnenú srsť, a skontrolujte kožu, či nemá parazity
• Kopytá orezávajte každých 6 až 8 týždňov, aby ste predišli prerastaniu a krívaniu
• Pravidelne kontrolujte dlhé uši, či nemajú nečistoty, roztoče alebo poranenia
• Udržiavajte srsť suchú; krátka srsť pri dlhšom daždi zle odpudzuje vodu

Pohyb

• Denne umožnite prístup na pastvu alebo plochu na prehliadku, aby sa koza mohla hýbať a hľadať potravu
• Ponúknite predmety na vyliezanie, napríklad pne, kamene alebo plošiny
• Pri dobrom počasí zabezpečte aspoň niekoľko hodín denne vonku

Prostredie

Núbijské kozy potrebujú bezpečné oplotenie, pretože kozy skúšajú hranice a dokážu uniknúť zo slabých ohrád. Suchý prístrešok bez prievanu ich chráni pred dažďom, vetrom a silným mrazom, v lete je zase dôležitý tieň a vetranie. Plemeno znáša horúčavu lepšie než mnohé iné mliekové kozy, no aj tak potrebuje stály prístup k čistej vode. Kozy chovajte v skupinách, nie osamote.

Základom stravy núbijskej kozy je objemové krmivo. Väčšinu jedálnička by malo tvoriť kvalitné seno, pastva a prehliadka kríkov. Kozy sú od prírody spásače kríkov a uprednostňujú kry, listy a buriny popri tráve. Dojné kozy a rastúce kozliatka majú vyššiu potrebu energie a bielkovín, preto popri objemovom krmive zvyčajne dostávajú aj jadrové krmivo. Náhlym zmenám v jedálničku sa treba vyhýbať, pretože kozy majú citlivý tráviaci systém.

Pochúťky a doplnky

Zabezpečte voľne dostupné sypké minerály určené priamo pre kozy, pretože kozy majú iné nároky na meď než ovce a ovčie minerály im tieto nároky nepokryjú. Nevyhnutný je čistý a stály prísun vody, najmä pre dojné kozy. Pochúťky, napríklad malé množstvá ovocia a zeleniny, môžete ponúkať s mierou, nikdy by však nemali nahradiť objemové krmivo.

Núbijské kozy sú odolné zvieratá a pri dobrej starostlivosti sa bežne dožívajú 12 až 18 rokov. Väčšina zdravotných problémov tohto plemena sa zhoduje s bežnými problémami mliekových kôz: vnútorné parazity, choroby kopýt a niekoľko chronických infekčných chorôb, na ktoré zodpovední chovatelia testujú. Odolnosť voči horúčave je prednosťou, plemeno však aj tak potrebuje kontrolu parazitov, očkovanie a pravidelnú starostlivosť o paznechty, aby zostalo zdravé.

Preventívna starostlivosť

• Pravidelne robte rozbor trusu na vajíčka parazitov a odčervujte podľa výsledkov, nie podľa pevného kalendára
• Kopytá orezávajte každých 6 až 8 týždňov
• Po konzultácii s veterinárom očkujte proti klostrídiovým chorobám a tetanu (CDT)
• Kupujte zo stád testovaných na CAE, CL a Johnovu chorobu
• Poskytujte minerály určené špeciálne pre kozy, aby ste pokryli ich potrebu medi

Núbijské kozy zvyčajne dosahujú plemennú zrelosť medzi siedmym a desiatym mesiacom, mnohí chovatelia však čakajú, kým koza dosiahne hmotnosť približne 30 až 35 kg a je dostatočne vyvinutá, než ju prvýkrát pripustia. Na rozdiel od niektorých iných mliekových plemien môžu núbijské kozy cyklovať počas dlhého obdobia a v niektorých podnebiach sa dajú pripúšťať takmer celoročne, čo umožňuje pružne plánovať kotenie aj dojenie.

Gravidita trvá približne 150 dní, teda zhruba päť mesiacov. Najčastejšie sa rodia dvojčatá, výnimkou nie sú ani jednotlivé kozliatka a trojčatá. Kozy sú spravidla starostlivé matky a vo väčšine prípadov sa okotia bez pomoci, prvorodičky by však mali byť pod dohľadom.

Kozliatka môžu ostať sať pri matke, alebo sa môžu odobrať a dokrmovať tepelne ošetreným mledzivom a mliekom z fľaše. Túto metódu niektoré chovy používajú na obmedzenie chorôb, napríklad CAE. Kozliatka sa zvyčajne odrohujú do dvoch týždňov od narodenia, ak majitelia chcú bezrohé zvieratá. K odstaveniu dochádza väčšinou v 8 až 12 týždňoch. Capy sa mimo plánovaného pripúšťania chovajú oddelene od kôz, pretože počas obdobia ruje silno zapáchajú.