Zmiešané Plemeno Činčila

Miešaná činčila má pôvod vo viac ako jednej línii farebných mutácií, alebo pochádza z generácií činčíl chovaných bez zámerného výberu konkrétnej variety. Zajaté populácie činčíl sa odvádzajú od malého počtu zakladateľských jedincov, ktoré boli v dvadsiatych rokoch minulého storočia odchytené v Andách. Farebná rozmanitosť, ktorú dnes pozorujeme, vznikla selektívnym šľachtením v rámci tohto uzavretého génového fondu. Keď sa jedince z rôznych mutačných línií krížia bez konkrétneho cieľa dosiahnuť určitú varietu, alebo keď sa kolóniové zvieratá voľne pária, potomstvo sa považuje za miešané.

Miešané činčily tvoria veľkú časť populácie domácich činčíl na celom svete. Majú rovnaké správanie ako ostatné zajaté činčily: sú jemné, zvedavé, súmračné a citlivé na teplo. Veľkosť tela, štruktúra srsti ani celková fyziológia sa nelíšia od čistokrvných jedincov. Najviac variuje sfarbenie a vzor srsti, ktoré môžu byť u miešaných jedincov nepredvídateľné.

Pre väčšinu majiteľov, ktorí chovajú činčilu ako spoločníka, je rozdiel medzi čistokrvnou varietou a miešaným jedincom predovšetkým kozmetický. Nároky na starostlivosť, dĺžka života ani povaha sa prakticky nelíšia.

Komu sa hodí

Miešané činčily sú vhodné pre majiteľov, ktorí chcú spoločníka bez toho, aby platili prirážku za konkrétnu mutačnú varietu. Hodia sa do pokojných domácností s chladnejším podnebím alebo spoľahlivou klimatizáciou a pre ľudí, ktorí sú ochotní sa zaviazať k mazlíčkovi, ktorý môže žiť pätnásť a viac rokov. Menej sa hodí do domácností s veľmi malými deťmi, do teplejších miestností alebo pre každého, kto hľadá mazlivého a ľahko manipulovateľného mazlíčka.

Všetky domáce činčily pochádzajú od skupiny divých zvierat, ktoré v roku 1923 v Čile odchytil Mathias F. Chapman, americký banský inžinier. Táto zakladateľská skupina, odhadovaná na približne jedenásť jedincov, bola prevezená do Kalifornie a stala sa genetickým základom takmer všetkých dnes chovaných činčíl. Keďže domáca populácia pochádza z tak malého počtu zakladateľov, génový fond je pomerne úzky a väčšina farebných mutácií viditeľných u moderných zvierat vznikla v rámci tejto zajatej línie spontánnymi mutáciami, po ktorých nasledovalo selektívne šľachtenie.

Prvými ustalenými mutáciami boli štandardná sivá, béžová a biela. V nasledujúcich desaťročiach chovateľská práca priniesla celý rad ďalších variet vrátane ebonového, fialového, zafírového a niekoľkých kombinovaných typov. Kožušinové farmy a neskôr chovatelia domácich zvierat viedli záznamy o tom, ktoré zvieratá niesli ktoré mutácie, aby dosiahli konzistentné výsledky.

Miešaní jedinci vznikajú vždy, keď sa zvieratá rôznych mutačných pôvodov skrížia bez cieleného smerovania ku konkrétnej variete, alebo keď sa činčily v amatérskych chovoch alebo záchytných staniciach pária bez výberu. K miešanej populácii prispievajú kolóniové záchranné stanice, chovné jedince z obchodov so zvieratami a súkromne chované zvieratá, ktoré nie sú súčasťou formálneho chovu. Keďže viaceré recesívne a kodominantné mutačné alely vzájomne pôsobia spôsobmi, ktoré nie sú vždy predvídateľné, potomstvo zo zmiešaného rodičovstva môže vykazovať nové alebo neočakávané farebné kombinácie, ktoré nezodpovedajú žiadnej pomenovanej variete.

Na rozdiel od niektorých exotických druhov, kde zajaté miešané populácie odrážajú zámerné hybridizovanie príbuzných druhov, všetky domáce činčily patria k rovnakému druhu, Chinchilla lanigera. Pojem "miešaná" sa u miešaných jedincov vzťahuje na farebné genetiky a záznamy o chove, nie na medzidruhovú hybridizáciu.

Telesná stavba miešanej činčily je totožná s čistokrvnými jedincami. Má kompaktné, zaoblené telo, veľké zadné nohy prispôsobené na skákanie, široko zaoblené uši a veľké tmavé oči umiestnené na stranách hlavy. Srsť je mimoriadne hustá, s desiatkami jemných chĺpkov vyrastajúcich z každého folikula, a na dotyk je rovnomerne mäkká po celom tele.

U miešaných jedincov variuje sfarbenie a vzor srsti. Miešaná činčila môže mať štandardnú sivú farbu základného divého typu, alebo môže prejavovať čiastočné výrazy béžovej, bielej, ebónovej, fialovej, zafírovej farby alebo ich kombinácie. Rozloženie farieb na tele môže byť mozaikové, škvrnaté, tikované alebo stupňované spôsobmi, ktoré nezodpovedajú žiadnej pomenovanej variete. Niektoré miešané zvieratá sú vizuálne neodlíšiteľné od pomenovanej variety, iné vykazujú stredné alebo nové sfarbenie.

Dedičnosť sfarbenia srsti u miešaných jedincov

Genetika sfarbenia činčíl zahŕňa recesívne aj kodominantné alely. Béžová je kodominantná so štandardnou sivou, pričom pri prítomnosti jednej kópie produkuje zosvetlenú srsť a pri dvoch kópiách bledú béžovú. Biele mutácie vzájomne pôsobia s ostatnými alelami a vytvárajú mozaikové vzory alebo vzory bodových farieb. Ebónová s každou ďalšou kópiou postupne stmavuje srsť. Keď zviera nesie alely z viacerých línií, výsledná farba závisí od toho, ktoré alely sú prítomné a ako vzájomne pôsobia, a výsledky nie sú vždy predvídateľné bez genetických záznamov o rodičoch.

Genetika sfarbenia neurčuje osobnosť. Miešané činčily sa správajú ako domáce činčily všeobecne: sú jemné a citlivé zvieratá, ktoré sa stávajú aktívnymi pri súmraku a vrchol aktivity dosahujú počas noci. Počas aktívnych hodín s veľkou energiou skúmajú, skáču, šplhajú a hľadajú potravu.

Pri pravidelnom, pokojnom zaobchádzaní od mladého veku sa činčily stávajú dôverčivými a môžu sa ku svojmu majiteľovi priblížiť dobrovoľne. Väčšina z nich nevyhľadáva dlhotrvajúce obmedzovanie. Neradi znášajú pevné uchopenie a na hrubé zaobchádzanie reagujú stresovými reakciami, medzi ktoré patrí aj obranné vypustenie srsti zvané fur slip. Rušia ich aj náhle hlasné zvuky.

Individuálna osobnosť sa v rámci druhu líši a je viac formovaná skorými skúsenosťami so zaobchádzaním a individuálnym zvieraťom než farebnou varietou. Niektorí jedinci sú odvážnejší a zvedavejší voči ľuďom, iní zostávajú obozretní voči všetkým okrem known obsluhovateľov. Tieto rozdiely existujú rovnako v čistokrvných líniách ako medzi miešanými zvieratami.

Kompatibilita s inými činčilami závisí od spárovania. Niektoré páry si dobre rozumejú, iné sa bijú aj po pomalej vzájomnej aklimatizácii. Miešaný pôvod nerobí zviera ľahším ani ťažším na spárovanie ako čistokrvné.

Nároky na starostlivosť o miešanú činčilu sa nelíšia od čistokrvných zvierat. Výnimočná hustota srsti určuje spôsob groomingu: činčily sa nikdy nekúpu vo vode, pretože hustá srsť zadržiava vlhkosť a pomaly schne, čo vytvára podmienky pre problémy s pokožkou. Čistenie sa vykonáva prachový kúpeľom v jemnom vulkanickom popole alebo komerčnom prášku pre činčily.

Teplota prostredia

Regulácia tepla je najdôležitejším environmentálnym faktorom. Bezpečné teplotné rozmedzie je zhruba 15 až 21 stupňov Celzia. Dlhodobé vystavenie teplotám nad 25 stupňov Celzia ohrozuje zviera úpalom. V teplom podnebí alebo v teplom ročnom období je nevyhnutná klimatizácia, chladná miestnosť alebo keramické chladiace dlaždice v klietke. Vlhkosť znásobuje tepelný stres a preto by mala byť taktiež udržiavaná na nízkej úrovni.

Tráviaci trakt činčily spracúva nepretržitý prísun hrubej vlákniny. Trávne seno, napríklad timotejové alebo orchardové, musí byť dostupné neustále. Poskytuje nestrávi­teľnú vlákninu, ktorá udržiava normálnu motilitu čriev a opotrebúva neustále rastúce zuby. Bez dostatočného sena rýchlo nasledujú zubné a tráviace problémy.

Malá odmeraná porcia čistých, vlákninou bohatých peliet pre činčily dopĺňa seno koncentrovanými živinami. Pelety by nemali nahrádzať seno ani byť podávané v množstvách dostatočných na to, aby ho vytlačili. Čerstvá voda z napájačky by mala byť dostupná nepretržite.

Zmeny stravy

Akúkoľvek novú potravinu zavádzajte pomaly počas niekoľkých dní. Náhle zmeny stravy môžu spôsobiť zažívacie problémy, nadúvanie alebo hnačku. Činčila s kvalitným senom a čistou peletou zvyčajne doplnky nepotrebuje. Akákoľvek výrazná zmena v príjme potravy, napríklad odmietanie sena alebo peliet či upúšťanie potravy, si vyžaduje veterinárnu kontrolu zameranú na zubné problémy.

Neexistujú žiadne zdokumentované dôkazy, že miešané činčily sú náchylnejšie na ochorenia ako čistokrvné zvieratá toho istého druhu. Všetky domáce činčily pochádzajú z rovnakej malej zakladateľskej populácie, takže génový fond je úzky bez ohľadu na farebný typ. Stavy, ktoré sa u činčíl vyskytujú najčastejšie, súvisia skôr s chovom ako s genetikou.

Činčily skrývajú chorobu účinne, čo je vlastnosť, ktorá sa vyvinula ako obrana pred predátormi. Majitelia musia sledovať jemné zmeny: mierny pokles príjmu potravy, zmenu trusu, zníženú aktivitu v večerných hodinách alebo zmenu postoja. Pravidelné týždenné váženie kuchynskou váhou je jedným z najspoľahlivejších spôsobov odhalenia zdravotných zmien v ranom štádiu.

Preventívna starostlivosť

• Udržujte teplotu miestnosti medzi 15 a 21 stupňami Celzia neustále.
• Poskytujte neobmedzené množstvo trávneho sena a bezpečné drevené predmety na hryzenie na podporu zdravia zubov.
• Ponúkajte prachové kúpele 2 až 3-krát za týždeň; vyhýbajte sa každodenným kúpeľom, ktoré vysušujú pokožku.
• Nájdite veterinára so skúsenosťami s exotickými zvieratami skôr, ako nastane zdravotný problém, keďže nie všetci veterinári malých zvierat sú vyškolení v činčilovej medicíne.
• Vážte zviera týždenne a zaznamenávajte výsledky; pokles o 10 g a viac za krátke obdobie je dôvod na ďalšie sledovanie.

Miešané činčily majú rovnaké nároky na ubytovanie ako každá domáca činčila. Sú aktívnymi skokmi a lezcami a potrebujú vertikálny priestor. Štandardným priestorom je vysoká, viacúrovňová klietka s pevným kovovým rámom. Rozstup drôtov musí byť dostatočne úzky, aby zabránil úniku aj uviaznutiu nôh. Police a plošiny by mali byť pevné a nie drôtené, aby sa predišlo zraneniam nôh a nôžok.

Klietku umiestnite do trvalo chladnej, suchej a dobre vetranej miestnosti. Vyhýbajte sa miestam pri oknách s priamym slnečným svetlom, pri radiátoroch alebo vykurovacích mriežkach alebo vo vlhkých priestoroch, ako sú kuchyne alebo kúpeľne. Klietka by mala byť dostatočne stabilná, aby ju zviera nemohlo prevrhnúť ani vytvoriť konštrukčné nebezpečenstvá neustálym hryzením plastových dielov.

Ďalšie vybavenie

Kôš na seno udrží seno dostupné a mimo podlahy klietky. Napájačka s fľašou sa pripevňuje na prúty klietky a zostáva čistejšia ako otvorená miska. Bezpečné drevené predmety na hryzenie, minerálny blok a nádoba na prachový kúpeľ dopĺňajú vybavenie. Nádoba na prachový kúpeľ by mala byť dostatočne veľká, aby sa zviera mohlo slobodne váľať, ale po každom sedení sa vyberá z klietky, aby sa nezamazala a nadmerným používaním nespôsobovala suchosť pokožky.

Chinčily akéhokoľvek sfarbenia alebo miešaného pôvodu sa riadia rovnakou reprodukčnou biológiou. Samice dosahujú pohlavnú dospelosť vo veku asi 8 mesiacov. Samce môžu dozrieť o niečo skôr, no kríženie pred úplnou dospelosťou samice je spojené s vyšším rizikom pre matku aj mláďatá.

Kríženie miešaných jedincov prináša potomstvo s výsledkami sfarbenia a vzoru, ktoré je ťažké predpovedať, pretože materské zvieratá môžu niesť viaceré farebné alely v neznámych kombináciách. Na rozdiel od zdokumentovaného kríženia dvoch známych variet, kde možno vypočítať očakávané pomery sfarbenia potomstva, miešaný chov môže v jednom vrhu priniesť celý rad výsledkov. Nie je to zdravotná obava, ale je to dôležité pre každého, kto chce produkovať konkrétnu varietu.

Brchitosť u činčíl je dlhá v pomere k veľkosti tela: asi 111 dní od počatia. Vrhy sú malé, zvyčajne 1 až 3 mláďatá a príležitostne až 5. Mláďatá činčíl sú prekorickálne: narodia sa plne osrstené, s otvorenými očami a sú mobilné do niekoľkých hodín po narodení. Matka ich kojí, pričom mláďatá začínajú skúšať pevnú potravu v prvom týždni. Odstavenie je dokončené zhruba po 6 až 8 týždňoch.

Chov je fyzicky náročný pre samicu. Zodpovední chovatelia doprajú samiciam dostatočný čas na zotavenie medzi vrhmi a nepária samice za sebou. Keďže zajaté populácie činčíl nečelia selekčným tlakom voľnej prírody, zdravotná selekcia a starostlivé párovania sú dôležité pre zachovanie robustných zvierat v priebehu generácií.